Súkromná hvezdárnička - Michal Nagy, Sereď, Slovensko.

Hledat

 
Navigace: Astrofotografia > Trocha teórie > Slnečná sústava

Slnečná sústava

Slnečná sústava je planetárna sústava hviezdy Slnko, do ktorej patrí aj Zem. Skladá sa zo Slnka a všetkých telies, ktoré obiehajú okolo neho; (planét, trpasličích planét, planétok, komét, mesiacov, meteoroidov, medziplanetárneho plynu a prachu), rovnako ako aj prostredia, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje. Zem je treťou planétou slnečnej sústavy. Slnečná sústava je súčasťou oveľa väčšieho komplexu pozostávajúceho z množstva hviezd a medzihviezdnej hmoty - Galaxie.

Všetky telesá slnečnej sústavy sa pohybujú po dráhach, ktoré sa nazývajú kužeľosečky. Sú to kružnica, elipsa, parabola a hyperbola. Pri svojom obehu okolo Slnka sa telesá riadia Keplerovými zákonmi, aj keď nimi nie je možné opísať pohyb všetkých telies slnečnej sústavy úplne presne, pretože okrem gravitačného poľa na ne pôsobia ešte aj iné sily, ako napr. odpor prostredia. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava veľké telesá slnečnej sústavy na obežných dráhach (pohybujú sa v uzavretých krivkách - elipsy a kružnice), menšie telesá sa môžu okrem uzavretých kriviek pohybovať aj po otvorených krivkách (po parabolách a hyperbolách).

Na meranie vzdialeností v slnečnej sústave sa často používa jednotka vzdialenosti známa ako astronomická jednotka (skratka AU). Jej veľkosť zodpovedá strednej vzdialenosti Zeme od Slnka, čo je 149.597.870,691 km. Najbližší bod k Slnku na dráhe nejakého telesa sa nazýva perihélium, najvzdialenejší afélium. Základná rovina, voči ktorej určujeme sklon obežných dráh telies sa nazýva rovina ekliptiky. Je to rovina, v ktorej obieha Zem okolo Slnka.

Astronómovia už poznajú množstvo planetárnych sústav sformovaných okolo iných hviezd, ako je Slnko. Mnohé zo zatiaľ objavených sústav sa však v množstve parametrov výrazne odlišujú od slnečnej sústavy, napríklad niektoré ich obrie planéty obiehajú oveľa bližšie k materskej hviezde. Jedným z prvých výsledkov výskumu mimoslnečných planét (tzv. exoplanét) je poznanie, že okolo hviezd slnečného typu sa nemusia nachádzať planetárne sústavy podobné slnečnej sústave.

 Charakteristika

Centrálne teleso slnečnej sústavy je Slnko, v blízkosti ktorého sa nachádza aj jej ťažisko. Po eliptických dráhach, blízkych kružniciam, obieha okolo Slnka osem planét (Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún). K slnečnej sústave patria aj mesiace planét (napr. Mesiac), planétky, kométy, meteoroidy. Súčasťou slnečnej sústavy je medziplanetárny prach a plyn. Pohyb týchto telies sa riadi gravitačným zákonom. Pod vplyvom gravitácie veľkých planét (najmä Jupitera, ktorý je zo všetkých planét najhmotnejší a Neptúna, ktorý má najdlhšiu veľkú polos) sa však ťažisko celej slnečnej sústavy väčšinou nenachádza vo vnútri Slnka, ale v jeho blízkosti. Z tohto dôvodu nie je Slnko voči planétam nehybné, ale samo vykonáva malý obežný pohyb okolo ťažiska (barycentra). Stredná perióda obehu Slnka okolo ťažiska sústavy sa líši od použitých metód výpočtu. Pre metódu zmeny rotačného orbitálneho momentu celej slnečnej sústavy má hodnotu približne 24,88 roka. Ostatné telesá sústavy však obiehajú okolo ťažiska rádovo v omnoho väčších vzdialenostiach ako Slnko, takže pre zjednodušenie možno hovoriť, že telesá slnečnej sústavy vykonávajú priamy alebo nepriamy obežný pohyb okolo Slnka. Pri nepriamom obehu teleso obieha okolo telesa, ktoré obieha okolo Slnka. Na pohyb prachu a plynu má okrem gravitácie veľký vplyv aj slnečné žiarenie a magnetické pole. Aby teleso opustilo obežnú dráhu okolo Slnka a tým aj slnečnú sústavu, musí vyvinúť rýchlosť, ktorá sa nazýva tretia kozmická rýchlosť. Len výnimočne, napríklad pri rôznych kolíziách alebo blízkych priblíženiach môže teleso túto rýchlosť prirodzene nadobudnúť. Ak naopak rýchlosť pohybu telesa voči Slnku klesne pod kritickú hodnotu, teleso sa začne po špirále blížiť k Slnku a napokon sa vyparí alebo dopadne na jeho povrch.

Slnko obsahuje 99,866 % hmoty slnečnej sústavy. Na planéty pripadá 0,133% hmoty, na ich mesiace len 5,7.10-5 %, na planétky 1,5.10-7 % a na medziplanetárny prach a plyn iba 2.10-13. Najväčšia planéta slnečnej sústavy je Jupiter, ktorý má 0,1 % hmotnosti Slnka. Hmota je medzi planétami rozdelená veľmi nerovnomerne. 93 % všetkej hmoty pripadajúcej na planéty obsahuje Jupiter a Saturn. To, že najväčšie množstvo hmoty je viazané v Slnku a plynných planétach veľmi ovplyvňuje aj celkové chemické zloženie slnečnej sústavy (pozri tabuľku vpravo).

Vzdialenosť poslednej planéty slnečnej sústavy, Neptúna, sa považuje za hranicu planetárnej časti slnečnej sústavy, menšie telesá obiehajúce Slnko sa však nachádzajú ešte mnohonásobne ďalej. Celkovú hranicu slnečnej sústavy je ťažko určiť a veľkosť celej slnečnej sústavy zostáva stále nejasná. Okraj slnečnej sústavy je vymedzený približne dráhami dlhoperiodických komét, resp. oblasťou, v ktorej ešte prevláda gravitačné pôsobenie Slnka nad gravitačným pôsobením okolitých hviezd. Odhaduje sa, že by to mohla byť vzdialenosť až do 100 000 AU, podľa niektorých zdrojov až 120 000 AU (2 svetelné roky) od Slnka, čo je takmer polovica vzdialenosti k najbližšej hviezde. Vplyv slnečného vetra končí na hranici slnečnej atmosféry - heliopauze. O priestore za hranicou heliopauzy, ktorá je od Slnka vzdialená asi 50-1 000 AU, sa už hovorí ako o medzihviezdnom prostredí.

  Zdroj:http://sk.wikipedia.org

 

Slnečná sústava.

späť

 
© astrofoto.albums.cz - vytvořte si také své webové stránky
počítadlo toplist