...je hviezda našej planetárnej sústavy. Planéta Zem obieha okolo Slnka. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi.
Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné. Jeho spektrálny typ je G2, čo znamená, že ide o žltú hviezdu. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sústavy. Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Vďaka tomuto žiareniu je možný život na Zemi. Väčšina telies vrátane všetkých planét obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej sústavy vznikli. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara).
Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd (pričom z našej druhej najbližšej hviezdy, Alfa Centauri, letí svetlo na Zem 4,2 roka). Vzdialenosť Zeme od Slnka sa mení v rozpätí od 147 097 000 km (perihélium) do 152 099 000 km (afélium), tieto zmeny však nespôsobujú veľké kolísanie teploty na Zemi a nie sú ani príčinou striedania ročných období. Slnečná energia je základom takmer všetkých procesov prebiehajúcich na jej planétach a teda aj na Zemi. Žiarenie, ktoré je najintenzívnejšie v oblasti okolo zemského rovníka, zahrieva vzduch viac v rovníkových vrstvách ako vo vyšších zemepisných šírkach. Zahriaty vzduch sa z dôvodu svojej nižšej hustoty dvíha a prúdi do miest vzdialenejších od rovníka, kde sa ochladzuje a klesá. Táto cirkulácia umožňuje vznik globálnych tepelných režimov. Podobný proces prebieha aj v oceánoch, kde dochádza k výraznejšiemu zahrievaniu rovníkových vôd, ktoré sa potom pohybujú smerom k pólom.Od slnečnej energie teda nevyhnutne závisia podnebie, počasie a teplota na Zemi. Slapové sily Slnka spôsobujú slnečný príliv a odliv. Slnko priamo neovplyvňuje iba sopečnú a tektonickú aktivitu ale tiež mesačný príliv a odliv.
Zemská atmosféra neprepúšťa celé spektrum slnečného žiarenia, iba všetky vlnové dĺžky viditeľného svetla, časť ultrafialového žiarenia, časť infračerveného a časť rádiového žiarenia. Okrem najzákladnejších fyzikálnych a chemických procesov (napr. udržanie vody na Zemi v kvapalnom skupenstve) je slnečná energia nevyhnutná pre zrakovú orientáciu živočíchov a fotosyntézu rastlín a siníc. Od produktov fotosyntézy sú priamo či nepriamo závislé takmer všetky ostatné živé organizmy na Zemi. Ultrafialové žiarenie naviac podmieňuje tvorbu vitamínu D v koži človeka, väčšinou však má nepriaznivé mutagénne účinky. Od zdanlivého pohybu Slnka sa odvodzuje tiež pravý slnečný čas, ktorého upravená hodnota - stredný slnečný čas je základom merania času v bežnom živote.
Slnko je jednoznačne najväčšie nebeské teleso slnečnej sústavy. Má približne 109-krát väčší priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody. Smerom k jeho stredu hustota aj teplota narastá. Je to tiež pomerne obyčajná hviezda Mliečnej cesty patriaca k jej diskovej populácii. Jeho hmotnosť a svietivosť je však väčšia ako priemer hviezd nachádzajúcich sa v Mliečnej ceste, ktorý sa odhaduje na asi polovicu hmotnosti Slnka. Priemer hmotnosti a svietivosti hviezd v Galaxii tvoria červení trpaslíci. V porovnaní s priemernými hviezdami Galaxie je teda jeho hmotnosť a svietivosť nadpriemerná, v porovnaní s hviezdami viditeľnými na oblohe voľným okom je však podpriemerná. Voľným okom totiž vidíme väčšinou len tie najväčšie a najžiarivejšie hviezdy (červení trpaslíci voľným okom nie sú pozorovateľní). Zvláštnosťou Slnka je tiež to, že je to osamotená hviezda (netvorí dvojhviezdny alebo viacnásobný systém) a tiež nie je členom žiadnej hviezdokopy.
Farba Slnka
Slnko je hviezda hlavnej postupnosti, spektrálnej triedy G2, čo znamená, že je to žltá hviezda o niečo hmotnejšia a teplejšia ako priemerná hviezda, ale oveľa menšia ako modrý obor. Hviezdy rovnakého spektrálneho typu ako Slnko pozorujeme na oblohe ako žlté. Hoci Slnko vyžaruje žiarenie v celom elektromagnetickom spektre, najintenzívnejšie vyžarovanie má na vlnovej dĺžke 501 nm. Tejto hodnote je blízke aj maximum citlivosti ľudského oka pri jasnom osvetlení (555 nm). Nakoľko však slnečné spektrum obsahuje všetky farby, pri pohľade zo Zeme vyzerá byť biele. Ak jeho svetlo prechádza cez prekážky (oblaky) alebo cez hrubšiu vrstvu atmosféry (pri východe a západe), jeho farba je skreslená na žltú, oranžovú až červenú. Hlavná postupnosť, označovaná aj ako V, znamená, že Slnko je v stabilnom štádiu vývoja a v svojom jadre premieňa ľahký vodík (prócium) na hélium.
Tvar Slnka
Slnko je takmer dokonalá guľa so sploštením približne 11 milióntin, čo znamená, že polárny priemer sa líši od rovníkového iba o 10 km. To je čiastočne preto, že odstredivý efekt slnečnej rotácie je 18 miliónov krát slabší ako príťažlivosť na povrchu (na rovníku).
Podobne ako Zem, aj Slnko má vlastnú súradnicovú sieť, ktorá slúži napríklad na určovanie polohy slnečných škvŕn. Táto sústava sa nazýva heliografická sústava súradníc a určuje sa na nej heliografická dĺžka a heliografická šírka. Heliografická šírka sa meria od slnečného rovníka, vzťažnou kružnicou pre heliografickú dĺžku je tzv. Carringtonov poludník.
Zloženie Slnka
Zloženie Slnka nie je presne známe. Sonda Genesis, ktorá mala odobrať vzorky slnečného vetra, zlyhala v roku 2004, keď sa jej neotvoril padák pri vstupe do zemskej atmosféry. Množstvo informácii o chemickom zložení Slnka máme zo slnečného spektra. Všeobecne sa však udáva, že 92,1 % Slnka tvorí vodík a 7,8 % hélium (tieto percentá udávajú počet atómov, z hľadiska tiaže tvorí vodík 75 % a hélium 25 %). V jadre je zastúpenie hélia väčšie ako vo vonkajších vrstvách, pretože od jeho vzniku tu neustále prebieha premena vodíka na hélium. V jadre tvorí vodík už iba 34 % a hélium 64 %. Rozborom slnečného spektra sa tiež zistilo, že väčšinou v stopových množstvách Slnko obsahuje všetky chemické prvky známe aj na Zemi.
Slnečná energia
Takmer všetka energia Slnka je vyžarovaná vo forme elektromagnetického žiarenia, ktoré je nevyhnutné pre všetky formy života na Zemi. Všetko elektromagnetické, čiže aj viditeľné žiarenie pochádza z fotosféry. Každú sekundu vyžiari Slnko toľko energie, že by to stačilo pokryť potreby celého sveta na viac než 1000 rokov. Termojadrové reakcie v strede Slnka, produkujú energiu 4,26 milióna ton hmoty (podľa E = m × c2) alebo energiu výbuchu okolo 9,1×1016 ton TNT za sekundu. Táto termojadrová energia je zdrojom všetkej energie Slnka.
Energia vzniká vo forme fotónov gama žiarenia a neutrín. Na povrch Slnka, do fotosféry, sa energia dostáva prostredníctvom konvekcie, absorpcie a emisie a opúšťa ho v podobe elektromagnetickej radiácie a neutrín (a v malej miere tiež ako kinetická a termálna energia slnečného vetra a ako energia magnetických polí). Tlak žiarenia, ktoré sa dostáva na povrch Slnka, je obrovský a vyrovnáva pôsobenie gravitačnej sily, ktorou sú všetky časti Slnka priťahované k jeho stredu. Hovoríme, že Slnko je v hydrostatickej rovnováhe. Fyzici sú schopní spustiť neriadenú termonukleárnu reakciu vo vodíkovej bombe. Riadená jadrová fúzia možno bude v budúcnosti využívaná na výrobu elektrickej energie vo fúznych reaktoroch.
Slnečné neutrína možno detekovať pomocou neutrínových detektorov. Sledovanie slnečných neutrín je dôležité, pretože nám môžu poskytnúť informácie o jadre Slnka v takmer reálnom čase na rozdiel od fotónov, ktorým cesta do fotosféry trvá státisíce až milióny rokov. Súčasný počet pozorovaných slnečných neutrín je však asi trikrát menší, ako počet neutrín predpovedaných teóriou. Tento rozdiel medzi predpokladaným a skutočným počtom neutrín sa dlho nepodarilo uspokojivo vysvetliť. Meranie neutrínového detektora Subdury Neutrino Observatory však potvrdilo predpokladanú teóriu, že neutrína majú nenulovú hmotnosť a že počas svojej cesty zvnútra Slnka k Zemi neutrína oscilujú medzi elektrónovým neutrínom, miónovým neutrínom a tauónovým neutrínom. Detektory používajúce chlór alebo gálium však mohli zachytiť len elektrónové neutrína, čiže len tretinu celkového počtu slnečných neutrín.
Od svojho vzniku už Slnko spotrebovalo polovicu svojich zásob vodíka. Ďalších približne 5 miliárd rokov bude ešte v Slnku prebiehať termonukleárna reakcia, až kým sa neminú zásoby vodíka v jadre. Vtedy sa na krátky čas poruší hydrostatická rovnováha. Slnko sa nafúkne do rozmerov tzv. červeného obra, čím zároveň pohltí niektoré vnútorné planéty našej sústavy.
Magnetické pole Slnka
Slnko má silné magnetické pole. Celkové magnetické pole Slnka má hodnotu približne 10-4 Tesla, lokálne polia slnečných škvŕn dosahujú až 10-1 T. Väčšina útvarov na jeho povrchu, ako aj slnečná aktivita úzko súvisia s magnetickým poľom. Slnko je magneticky premenná hviezda. Polarita jeho poľa a orientácia jeho siločiar sa mení spolu s 11-ročným slnečným cyklom. V maxime slnečného cyklu je magnetické pole Slnka veľmi zložité, v minime je najviac zastúpený dvojpólový moment
Celkové magnetické pole vzniklo v pôvodnom magnetizme plynno-prachovej slnečnej hmloviny, z ktorého vzniklo Slnko a ostatné objekty Slnečnej sústavy. Toto pole sa podľa posledných meraní vyskytuje všade na Slnku. Ďalšia zložka celkového magnetického poľa sú tzv. lokálne magnetické polia. Sú veľmi premenlivé a najsilnejšie sú v miestach tzv. aktívnych oblastí. Vznik tohoto magnetického poľa, ako aj vznik a vývoj fotosférických, chromosférických a koronálnych objektov, nevieme zatiaľ celkom vysvetliť.
Fyzikálne pohyby Slnka
Rotácia
Všetka hmota na Slnku je vďaka extrémnej teplote v skupenstve plazmy. To umožňuje, aby Slnko rotovalo rýchlejšie na rovníku ako vo vyšších zemepisných šírkach. Kvôli tomuto rozdielu je magnetické pole Slnka deformované a tvarom pripomína silotrubicu. Táto deformácia magnetického poľa tiež spôsobuje erupcie a spúšťa vytváranie slnečných škvŕn a protuberancií. Slnko rotuje okolo svojej osi v porovnaní s inými hviezdami pomaly. Nakoľko nie je pevným telesom, ani rýchlosť jeho rotácie nie je všade rovnaká. Na rovníku sa Slnko otočí raz za 25,38 dňa, na póloch raz za 36 dní. Toto sa nazýva diferenciálna rotácia. Vnútro Slnka sa otáča ako tuhé teleso jednotnou rýchlosťou jedna otáčka za 27 dní. Toto je len synodická doba rotácie, čiže rotácia, ktorá berie do úvahy aj rotáciu Zeme. Voči nehybnému objektu sa Slnko otočí okolo svojej osi priemerne raz za 25,38 dňa - siderická rotačná doba.
Obeh Slnka
Slnko sa voči Zemi a ostatným telesám Slnečnej sústavy takmer nepohybuje. Napriek tomu ako každá hviezda vykonáva v priestore pohyb. Hlavným pohybom je obeh okolo jadra Galaxie. Slnko obehne stred Mliečnej cesty vo vzdialenosti od 25 000 do 28 000 svetelných rokov za 226 Ma (226 miliónov rokov). Slnko neobieha stred galaxie po kruhovej alebo eliptickej dráhe, ale vykonáva zvláštny pohyb po tzv. galaktických epicykloch. Galaktický epicyklus je elipsa, ktorej stred obieha okolo stredu Galaxie po kružnici. Jeden obeh Slnka okolo stredu Galaxie sa nazýva galaktický rok. Slnko má zhruba 15 až 20 galaktických rokov, čiže od svojho vzniku absolvovalo už 15 až 20 obehov.
Slnečná aktivita
Slnečná aktivita je komplex dynamických javov, ktoré sa v obmedzenom čase a priestore vyskytujú na slnečnom povrchu alebo tesne pod ním. Následkom týchto procesov je zmena magnetického poľa a zmena množstva vyvrhovaných častíc do okolitého priestoru. Elektricky nabité a neutrálne častice opúšťajúce korónu a s nimi súvisiace žiarenie a elektromagnetické polia sa nazývajú slnečný vietor. Častice slnečného vetra sa pohybujú po zakrivených špirálovitých dráhach. Je to preto, lebo sledujú siločiary slnečného magnetického poľa, ktoré v dôsledku svojej rotácie deformuje magnetické pole do tvaru tzv. Archimedovych špirál. Tie planéty slnečnej sústavy, ktoré majú magnetické pole, väčšinu častíc slnečného vetra od seba odkláňajú. Množstvo slnečného vetra závisí nielen od slnečnej aktivity, ale aj od miesta na povrchu Slnka, skadiaľ ho opúšťa. Najväčšie množstvá slnečného vetra sa uvoľňujú cez tzv. koronálne diery. Každú sekundu Slnko opustí asi 1 milión ton slnečnej plazmy. Od svojho vzniku až dodnes však takto Slnko stratilo len 0,1 % svojej hmoty.
V perióde slnečného cyklu sa mení tiež celkové množstvo jeho žiarenia - celkové vyžarovanie, nazývané tiež nesprávne aj slnečná konštanta. Táto hodnota však nie je konštantná. Každý štvorcový meter slnečného povrchu vyžiari za sekundu do priestoru 62,86×106, celý povrch Slnka 3,826×1026 J. Na Zem z toho dopadá asi 2×10 17 J, ale asi polovicu z tejto hodnoty odráža a rozptyľuje zemská atmosféra.
V blízkosti Zeme dosahuje slnečný vietor rýchlosť od 300 do 800 km/h. Množstvo slnečného vetra sa zvýši aj vtedy, keď dôjde k výronu koronálnej hmoty v dôsledku slnečnej erupcie. Výron koronálnej hmoty má nepriaznivý vplyv na družice a astronautov na obežnej dráhe. Na Zemi spôsobuje geomagnetické búrky, ktoré majú za následok poruchy navigácie, výpadky bezdrôtového spojenia, prípadne výpadky elektrického prúdu. Slnečná aktivita sa mení v závislosti od slnečného cyklu. Stredná dĺžka slnečného cyklu je 11 rokov. Tento cyklus má asymetrický tvar: nábeh cyklu do maxima trvá približne 4 roky, jeho pokles k minimu je pomalší - 7 rokov. Jeho najviditeľnejším prejavom sú slnečné škvrny. V čase slnečného minima sa na Slnku takmer nevyskytujú, v maxime je ich zase veľké množstvo. Maximá výskytu škvŕn nie sú rovnaké, pretože ich prekrýva druhý, 80-ročný slnečný cyklus. Ďalším prejavom slnečnej aktivity sú protuberancie. Protuberancie sú gigantické výrony plynu do slnečnej atmosféry, ktoré môžu nadobudnúť tvar slučiek.
Obiehajúce telesá
Slnko je jednoznačne dominantné teleso Slnečnej sústavy. Má 745-krát väčšiu hmotnosť ako všetky jej planéty spolu s Plutom dokopy. Slnko obiehajú planéty, asteroidy, meteoroidy, kométy a prach. Nie všetky objekty prechádzajúce Slnečnou sústavou sú gravitačne zachytené na obežných dráhach okolo Slnka, ale tieto výnimky sú zriedkavé a ich hmotnosť je malá. Medzihviezdne častice prechádzajúce slnečnou sústavou majú priemernú rýchlosť 26 km/s a ich rozmery len zriedka presiahnu jeden mikrometer.
Obežné dráhy telies sú vo veľkej väčšine prípadov eliptické. Ich pohyb okolo Slnka popisujú Keplerove zákony. Na to, aby teleso opustilo obežnú dráhu okolo Slnka, musí vyvinúť minimálne tretiu kozmickú rýchlosť.
Zatmenie Slnka
Zatmenie Slnka je jav, pri ktorom sa Slnko, Zem a Mesiac dostanú do jednej priamky. Stane sa to vtedy, keď je Mesiac v nove a zároveň v blízkosti roviny ekliptiky. Na určitých miestach pri pohľade zo Zeme Mesiac dočasne zakryje Slnko. Zhodou okolností je uhlová veľkosť Slnka približne rovnaká ako uhlová veľkosť Mesiaca, čo sa týka pozemského pozorovateľa, takže mesačný disk môže zakryť Slnko úplne. Vtedy hovoríme o úplnom zatmení. Úplné zatmenie Slnka sa prejaví len na úzkom páse, ktorý sa nazýva pás totality. Mimo tohto pásu je oveľa širšia oblasť, z ktorej možno pozorovať čiastočné zatmenie. Pri čiastočnom zatmení Mesiac zakryje len časť slnečného disku a takýto pokles jasnosti väčšinou nie je voľným okom pozorovateľný. V miestach úplneho zatmenia Slnka dôjde k ochladeniu, zotmeniu a najjasnejšie hviezdy sa stanú viditeľnými. V minulosti sa v niektorých kultúrach tomuto prírodnému javu prisudzovali náboženské a mystické významy. Niekedy sa zatmenia využívali aj na vojenské účely. Pre astronómov mali úplné zatmenia Slnka veľký význam, pretože len počas nich bolo možné pozorovať slnečnú atmosféru a telesá v tesnej uhlovej blízkosti Slnka, ktoré boli inak prežiarené. Hoci v súčasnosti možno určité javy v slnečnej atmsfére pozorovať aj mimo zatmení pomôckou zvanou koronograf, slabšie vrstvy koróny a telesá v tesnej blízkosti Slnka sa mimo zatmenia zo Zeme pozorovať nedajú. Pri prstencovom zatmení Mesiac nezakryje Slnko celkom, ale po okrajoch zostáva viditeľný úzky prstenec slnečného kotúča.
Stavba Slnka
Slnečné teleso a jeho atmosféra - heliosféra sa delí na niekoľko vrstiev. Vrstvy Slnka od stredu na povrch sú nasledovné:
Jadro
Jadrom Slnka sa považuje oblasť, ktorá siaha do vzdialenosti 175 000 kilometrov od stredu. Má teplotu 14 000 000 K, tlak v strede 150×109 atmosfér. V jadre je sústredených až 50 % celkovej slnečnej hmotnosti. Pri takejto teplote sú už atómy rozložené na jadrá a samostatne sa pohybujúce elektróny. Pod vplyvom obrovskej teploty a tlaku tu prebieha termonukleárna reakcia (nukleárna fúzia), premieňajúca ľahký vodík (prócium) na hélium. Reakcia prebieha v troch fázach. Každú sekundu sa premení okolo 8,9×1037 protónov (jadier vodíka) na jadrá hélia (inými slovami: 700 miliónov ton vodíka fúzuje na 695 miliónov ton hélia). Zo štyroch jadier atómov ľahkého vodíka - prócia vzniká jedno jadro hélia. Každú sekundu v jadre prebehne rádovo 1038 reakcií. Drvivá väčšina uvoľnenej energie má formu gama žiarenia a postupuje do radiačnej zóny.
Radiačná zóna
Má teplotu 2 000 000 K až 7 000 000 K. Je to priestor medzi jadrom Slnka a styčnou vrstvou. Je tvorená slnečnou plazmou s hustotou je 20 g/cm3 v spodných vrstvách a asi 0,2 g/cm 3 na hornej hranici. Teplota tejto vrstvy už nedostačuje na prebiehanie termojadrových reakcií. Všetka energia vznikajúca v jadre sa cez túto oblasť prenáša žiarením. Vzhľadom na veľkú hustotu prostredia a neustále pohlcovanie fotónov sa žiarenie pohybuje smerom k povrchu len veľmi pomaly. Zároveň klesá jeho vlnová dĺžka. Energia, ktorú tieto fotóny klesaním vlnovej dĺžky strácajú, sa mení na tepelnú energiu častíc vrstvy žiarivej rovnováhy.
Tachoklína
Tachoklína je medzivrstva. Táto pomerne tenká vrstva bola objavená meraniami družice SOHO. Predpokladá sa, že tu sa generuje magnetické pole Slnka. Dochádza tu tiež k zmene rýchlosti prúdov plazmy a zmene rotačnej rýchlosti.
Konvektívna zóna
Konvektívna zóna je najvrchnejšia časť vnútra Slnka a začína asi 200 km pod viditeľným povrchom Slnka. Tak ďaleko od jadra sa už prenos tepla žiarením stáva málo účinným, pretože niektoré ióny sú vďaka nízkej teplote schopné fotóny pohltiť a neemitovať ich ďalej. Zahriata hmota spôsobuje v slnečnej plazme turbulenciu a ďalší prenos energie sa preto deje prúdením - konvekciou. Pri konvekcii sa prenášaný plyn rýchlo ochladzuje a rozpína. Vrcholky výstupných prúdov z konvektívnej zóny možno pozorovať vo fotosfére ako granuly a supergranuly. Táto časť Slnka má teplotu 2 000 000 až 6 000 K.
Fotosféra
Fotosféra je viditeľný povrch Slnka, na ktorom sa zjavujú tmavé miesta - slnečné škvrny alebo naopak jasné fakulové polia. Má hustotu 1023 častíc/m3. Teplota je asi 5 700 K. Fotosféra je najchladnejšia časť Slnka. Jej hrúbka je asi 200 až 300 km. Na povrchu Slnka je pozorované veľké množstvo vertikálnych pohybov. Celú fotosféru pokrývajú slnečné granuly - stúpajúce a klesajúce plazmové útvary s veľkosťou asi 1000 km. Ich predĺžením vznikajú spikuly, niekoľko tisíc kilometrov vysoké plazmové útvary zasahujúce až do chromosféry. Ďalšie vertikálne pohyby sa nazývajú supergranulácie, obrie cely a slnečné oscilácie. Slnečné oscilácie vznikajú vďaka zvukovým vlnám v konvektívnej vrstve Slnka. Ich skúmaním sa zaoberá helioseizmológia.
Chromosféra
Chromosféra je vrstva silno ionizovaného plynu (plazmy) hrubá asi 15 000 km. Je to spodná časť slnečnej atmosféry. Počas zatmenia Slnka ju je vidno ako červenkastý svetelný úkaz. Červenkastá farba je spôsobená tým, že maximum jej žiarenia sa nachádza vo vodíkovej čiare H-alfa, čomu zodpovedá vlnová dĺžka 656,7 nanometrov. Má hustotu plynu 10-15 g/cm3. Teplota so stúpajúcou výškou vzrastá a jej priemer je 300 000 K. V chromosfére pozorujeme úkazy zvané flokuly, fibrily, protuberancie a erupcie. Z fotosféry sem zasahujú spikuly, vrcholky konvektívnych prúdov (granúl).
Prechodová oblasť
Prechodová oblasť (v niektorých zdrojoch sa neuvádza) je tenká a nepravidelná vrstva slnečnej atmosféry, ktorá oddeľuje horúcu korónu od chladnejšej fotosféry. Teplota sa tu náhle mení z 20 000 K (na hranici s chromosférou) na 1 milión K (na hranici s korónou). Táto vrstva sa skúma hlavne v ultrafialovej časti spektra. Z pozorovaní vyplýva, že prechodová vrstva je skôr obálkou okolo nehomogenít, ako napr. spikuly, ako súvislou vrstvou. Jej priemerná výška nad pokojnými oblasťami Slnka je okolo 1 700 km ± 800 km.
Koróna
Koróna je hrubá 15 000 km až 1 alebo 2 milióny km. Je to najvrchnejšia a najteplejšia vrstva slnečnej atmosféry. Možno ju pozorovať počas úplných zatmení Slnka alebo pomocou koronografu. Jej teplota dosahuje 1 000 000 K, čiže je asi stokrát teplejšia než fotosféra. Príčina vysokej teploty koróny dodnes nie je uspokojivo vysvetlená. Je extrémne riedka, jej hustota dosahuje len 1011 častíc/m3. Aj v koróne sa vyskytujú erupcie a protuberancie. Rozpínaním koróny do okolitého priestoru vzniká slnečný vietor. Prúdenie tepla nastáva smerom z koróny do nižších oblastí Slnka. Toto tepelné rozhranie, kde sa teplota náhle mení z asi milióna Kelvinov v spodnej koróne na asi 20 000 Kelvinov vo vrchnej chromosfére, je práve prechodová oblasť. Hmota koróny neustále uniká do okolitého priestoru rýchlosťou asi milión ton každú sekundu. Toto množstvo sa zvyšuje až na miliardy ton pri slnečných erupciách. Náhle úniky hmoty sa nazývajú výrony koronálnej hmoty alebo ejekcia koronálnej hmoty (po anglicky coronal mass ejection, skratka CME). V užšom zmysle siaha koróna do vzdialenosti niekoľkých slnečných polomerov, v širšom zmysle za vrchnú časť koróny možno považovať celú oblasť, kam siaha slnečný vietor, až po heliopauzu.
Vnútorná stavba Slnka |
Zdroj:http://sk.wikipedia.org